timothebure

  Zlodejina druhého stupňa

(Alebo: Ako preskočiť latku s odrazom na pleciach iného)

Vulgárnosť a vulgarita,

streľ mi jednu z messerschmidta!

Ukradneš mi guľku srdca

veď vieš, že ešte za horúca,

och, ty Podvodnica!

      Deň, ako každý druhý či tretí. „Srdečne Vás pozývame na aprílové vyhodnotenie výsledkov súťaže Moja ceruzka.“ (Nie tá, čo vypichla oko Vámošovmu dievčatku, ale skôr taká ostrá, aby ľahšie a bezbolestne vkĺzla do iného otvoru človečensta, avšak nie až taká tenká, že by zostala nepovšimnutá.) Pozvánka prijatá, potvrdenie účasti odoslané. Kde sme? Tu sme. Kto sme? Študenti masmediálnej komunikácie a ja. Votrelec s prekvapivým výrazom tváre. Prezradíte sa? No musíte. Úbohý študent humanitného smeru bez predchádzajúcich skúseností s časopiseckými príspevkami. Šok! Pozvaný medzi ôsmich z celého Slovenska. Úspech číslo jeden už len v tomto smere. Prvý pokus, „fajný“ pokus. Úspech číslo dva: mosty-skice, ktoré vzbudili dva rozdielne názory poroty. Čo lepšie si človek môže želať?! Dva postoje, dve rozdielne hodnotenia, jeden pozitív a jeden negatív. Vynikajúce! Misia splnená!

Veď ako najlepšie donútiť masu myslieť? Teda používať to, čomu sa zvyčajne nadáva do rozumov.

Veď ako najlepšie vstúpiť do dialógu? Teda sformulovať si vlastný názor, zaujať postoj.

Veď ako najlepšie komunikovať? Teda prezentovať svoju kritickú mienku a hľadať argumenty pre jej obhajobu.

Veď ako najlepšie donútiť masu myslieť?

(Aha, toto som sa už pýtal, ale opakovanie je otcom múdrosti, zdrojom komiky, pointáciou tragiky a najefektnejším vyústením do frašky. La Cumparsita.)

     Budeme potrebovať (ingrediencie):

-          2 ks odrazového mostíka (najlepšie netradičného a nakresleného na papieri)

-          2 ks telesných schránok (najlepšie ešte pred ex-humáciou)

-          2 ks intelektuálneho ducha (ex offo „otitulovaného spredu aj zo zadu“)

-          cca 7 ks vyberaných a dobre nabrúsených reklamovaných nožov

-          šálku kávy (najlepšie zrnkovú)

     Návod na použitie: Nakreslený netradičný odrazový mostík preskúmame podľa najtradičnejších požiadaviek, pričom dbáme o prísne dodržiavanie nasledovného postupu:  Rozpitveme jeho dva mesiace odmočenú farbu, preosejeme na drobno rozmrvené základy, vhodíme ich do šálky s kávou, kávu vypijeme. Šálku z kávy neumývame, otočíme ju na podšálku, počkáme ešte týždeň a po týždni ponúkneme šálku dvom telesným schránkam. Počkáme ešte dve hodiny, kým Telesná Schránka č. 1 začne s analýzou toho, čo sa nám v šálke zjavilo. Obrazy „prečíta“, zvolí ich najuzemňovanejšiu interpretáciu a sformuluje si svoj postoj, s ktorým sa pochváli Telesnej Schránke č. 2. Telesná schránka číslo dva má však názor opačný, hoci používa rovnaké, ešte viac uzemňovanejšie interpretácie intelektuálneho ducha. Nasleduje obrovská argumentácia v prospech obhajoby jednej zo strán. Korenisté reči so štipkou soli (ktoré sme však neuviedli pri vymenovávaní ingrediencií, pretože sme ich pokladali za samozrejmé) založia požiar, ktorý je uhasený časovou tiesňou. Z popola sa ozve len (a dobre počúvajte, či naozaj) „A nebojíš sa, že pri tom stratíš svoj vlastný štýl?“ Jeden z nožov sa pokúšal zaťať do živého, no zlomil sa ešte pred svojím vlastným použitím. Ostatné nože sa pokúšali o to isté, len časová dimenzia priestor poslala mikrovlnkou pekne-krásne ad infinitum. Báli sa o svoje otupené ostrie. Keď si nemo pozrieme kulinársky zázrak, uvedomíme si, že nabrúsené nože boli v skutočnosti len nože so značkou Tuposti. Časom zistíme (a bude to podlý koncojúnový čas), že sme ich predsa len nevedomky nabrúsili, keď použijú náš odrazový mostík a hneď po jeho použití vo fáze (vz)letu odseknú ako mačety pliecko, ktoré ich predtým nevedomky ostrilo.

      Úspech číslo tri sa nedostavil. Smútok? Ani zďaleka! Len zvratky nasilu prehltnuté, lebo si treba ísť pre propagačné materiály sponzorov. Napokon, boli to moje zvratky, tak prečo by som ich nemohol pokojne stráviť? Trávia (nie, nie je to nevhodné slovo, nepoužijem otravujú alebo kŕmia) nás inými zvratkami, ktoré obaľujú v ľahko stráviteľnom konzumnom trojobale múka-vajce-strúhanka obalenom v ďalšom trojobale dobro-pravda-objektivita. (Ospravedlňte ma, prosím, musím si odskočiť, nejako ma „naplo“ – to bude asi tá mastná kačica alebo hus? No to je jedno.)

      Deň, ako každý druhý či tretí po dvoch mesiacoch ceruzkového šialenstva kresby mostov-skíc. Zabudnuté, dávno zabudnuté. Až raz... Čo to? Môj most! Aha! Presná kópia (len farby iné) a autorstvo iné. Nedeľa (vlastne už po-pol-nočný pondelok) nervov! Dajte mi nôž, nech... Stop! Som mierumilovná intelektuálna duša s morálnymi a mravnými zásadami, ktorá až po festivale Odstupy a rozluky v žurnále zistila, že predsa len mala svoj štýl, ktorý je efektný, a dokonca bez problémov vykrádania hodný. Ponúkneš most, vraj skáčeš na ňom za cenu straty vlastného štýlu (teda mi priznali, že som mal štýl?) a nakoniec ti ho pri skoku odcudzia?! Prašivý faktor, ktorý vymyslel dať človekovi ústa. Spráchnivený zlodejský pud po uznaní bažiacich „mlaďaských“, ešte len študujúcich generácií lu-pičov, M/médií, ktoré si myslia (majú čím?), že majú sprostredkujúcu moc nestavať mosty, ale rabovať a „kradnúť“ ich stavebný materiál aj s projektom. Veď načo použiť vlastné a riskovať neúspech, keď s originalitou príde Jeden, zhodíme ho z ním postaveného mosta a most si necháme, no nie?! Ja nechcem byť médiom! Ešte žijem „v“ tomto svete a „o“ tomto svete rozprávam. Dane však platiť treba. Draho som zaplatil, lebo moje plavky zabudli na patent. Skokanský mostík využívajú tí, ktorí sa nehanbia plávať nahí! 

Som človek slušný,

nevezmen na teba

prach pušný

ale čo je veľa,

to je niekedy príliš,

nemyslíš?

(Ach, zabudol som. Blo(o/n)d. Rečnícka otázka.)