SKomerčnieva sa?
(Alebo: Ako sprofanovať to, čomu nadávame umenie)
Slnko svietilo, sem-tam spŕchlo, no v definitívnom závere nastala úplná tma.
Štvrtý ročník martinského festivalu Dotyky a spojenia (v súčasnom preklade Odstupy a rozluky) zažiaril účasťou, päť dní nám zápalkami udržal otvorené oči, aby nám z nich vo finálnej fáze vytrhal všetky mihalnice. Náš pohľad obnažel, kanáliky sa zaplnili slanými vodami (náhrada pre tých, ktorí zrušili plánovanú dovolenku pri mori) a my, úbohí nahí nadšenci, sme strachom pred definitívnou stratou zraku „o dušu“ gúľali rôzne sfarbenými očami, aby sme sa vyhli neželaným elementom, s ktorých odstránením by mal problém aj našpecializovanejší očný lekár.
Tmavé kreslo pod lampou, svetlo v „s-právnom“ uhle namierené na zákulisie očnej buľvy. „Vyzerá to na šedý zákal... bude potrebný operačný zákrok. Hm, máte šťastie, so zeleným zákalom by to bolo komplikovanejšie.“
Balím „kufre“! V meste bližšie Bratislave budú určite lepšie podmienky pre liečenie mojej diagnózy. Budem niekomu chýbať? Stop! Späť! Vyletieť jak orol, mávať krídlami sťa túžba po uznaní, zmoknúť v spojení, prechladnúť z osamelosti, padnúť na zem zmorený... Ako dlho? No ako dlho to môže človek tolerovať? Vstanem (teda, ak mi to reuma mojich krivých nôh dovolí), hrdo vypnem hruď (rastie mi tam tretie oko, ale sľubujem, že ho nebudem používať), bradu vztýčim vozvysok (povolím si opasok) a zamávam novým zajtrajškom. Hor sa, chlapče!
Začínať sa má pozitívami, viem. Ale pointácia prichádza až v závere. Tak som začal možno smutne („Ach, do pi-i, smutný som“). Lebo nie ja som zvolil tento scenár. (Alibistické? Jasné, v každom smere!) Už ani neviem, čo som s umením chcel. Môžem ja za to? Záver by mal gradovať, no ja to radšej nechám na priebežných sprostredkovávateľov, „zakliate panny“, „turčínov“, „žlté ľalie“, „detvanov“ či „likavských väzňov“ (bože, nemôžem si spomenúť, kde som už podobný nápad „čítal“...).
Ach, ako som si uľavil... Že nič som nevyriešil? (Čítajte ešte raz, nepozorní čitatelia.)
Komentáre